Keď je náboženstvo mŕtve, mení sa v rituál. Pokiaľ je živé, je spontánne. Ak sa chcete modliť, modlite sa spontánne.

Neopakujte rituály, to nie je plodné, márnite čas. Ak sa prebudíte každý deň v určitú hodinu a v určitú hodinu sa budete modliť stále rovnakým spôsobom, nikdy nepochopíte čo je to modlitba.

Modlitba nie je „musí“, ale „môže“. 

Ak budete vnímavý, uvidíte, že to príde ako závan. A niekedy to nepríde. Ale nie je vo vašej moci modlitbu znásilniť. Znásilnená modlitba nie je modlitba. Modlitba je ako láska. Niekedy je a niekedy nie je. 

Môžete s tým niečo robiť? 

Nie, môžete len predstierať. Môžete predstierať, že ste zamilovaný a pri tom v hĺbke duše viete, že nie ste. A keď si na tento stav zvyknete, postupne zabudnete, čo je láska.  Zvyknete si na predstieranie, na faloš. 

Príklad: 

Ak je bezvetrie, stromy sú nehybné. Veď čo môžu robiť? Čakajú kým zaveje vietor, potom budú tancovať. Nemajú rituál. Nehovoria: „teraz je ráno a to je čas k tancovaniu, kde je vietor?“ a vietor neprichádza: „ok pokúsime sa o to sami, nejaká to pozícia, rituál a ono to pôjde“. NIE. STROMY ČAKAJÚ. Až keď zaveje vietor, dajú sa do tanca. 

A s modlitbou je to to isté, zavanie, príde. Niekedy sedíte na posteli a zrazu je to tu – celá miestnosť je plná nejakej neznámej prítomnosti. A vy s tým nemôžete nič urobiť. Je to proste tu. Môžete mať radosť, môžete sa tým baviť.... 

Načo opakovať niečo po iných?? Načo sa drviť kresťanské, hinduistické a iné modlitby? Modlitba jednoducho vzniká sama. Môžete sa modliť bez jediného slova a niekedy naopak máte chuť sa s Bohom baviť. 

A niekedy by ste ho najradšej niekam poslali.. Človek má zlosť, ale čo sa dá robiť? Ale nech je vaša modlitba úprimná a zo srdca. Ak máte zlosť - ponúknite zlosť, ak cítite lásku – ponúknite lásku. Ale ponúkajte iba to, čo naozaj cítite. Čo ide z vás. Existenciu nepodvediete 😉

autorka článku: Tatiana Zaťková